História

Vladislav II. Jagelovský

Autor: Dagmar "Ramgad" Ďurechová

Vladislav II

Český a uhorský kráľ. Vyslúžil si prezývku kráľ Dobrze, pretože na všetky požiadavky pritakával slovom dobrze (alebo latinsky bene). Českej šľachte sa pripisuje výrok: "Ty si náš kráľ a my sme tvoji páni."

  • narodil sa: 1. marec 1456 (pravdepodobne Krakow)
  • zomrel: 13. marec 1516 (Budín)
  • Otec: Kazimír IV. Jagelovský – litovské knieža a poľský kráľ
  • Matka: Alžbeta Habsburská (dcéra rímsko-nemeckého cisára a uhorského a českého kráľa Albrechta II. Habsburského a Alžbety Luxemburskej, dcéry Žigmunda Luxemburského)
  • Manželky:
  • Barbora Brandenburská (1476), vdova po glogovskom kniežati Henrichovi
  • Beatrix Aragónska (1490), vdova po uhorskom kráľovi Matejovi Korvínovi
  • Anna z Foix (1502 – † 1506), dcéra Gastona II., grófa z Foix-Candale, príbuzná fr. kráľa Ľudovíta XII.
  • Deti:
  • Anna (1503 – 1547) – manželka Ferdinanda I. Habsburského
  • Ľudovít (1506 – 1526) – manžel Márie Habsburskej (sestra Ferdinanda)
  • Vladislav sa narodil ako najstarší syn poľského kráľa Kazimíra IV.

    Už v roku 1469 ho české stavy určili za nástupcu Jiřího z Poděbrad a po jeho smrti ho zvolili v roku 1471 (15) na sneme v Kutnej Hore za českého kráľa. Tým sa dostal do konfliktu s uhorským kráľom Matejom Korvínom, ktorého už v roku 1969 v Olomouci zvolila časť českej šľachty za svojho kráľa. České kráľovstvo sa tak malo stať sekundogenitúrou poľských kráľov (spolu s Uhorskom ho pokladali Jagelovci za dedičstvo po Ladislavovi Pohrobkovi).

    Na začiatku svojej vlády sa musel Vladislav vysporiadať s Matejom Korvínom, ktorý mal obsadenú Moravu. Korvína podporovala pápežská kúria (Vladislava uvrhla do kliatby), zatiaľ čo Vladislava cisár Fridrich III. (dohodli sa na tom na ríšskom sneme v Norimbergu v roku 1474). Boje medzi oboma kráľmi skončili v roku 1478 a 21. júla 1479 uzavreli v Olomouci mier, ktorým si rozdelili územie svojho pôsobenia a obaja mali právo používať titul českého kráľa. Vladislavovi pripadli Čechy, kým Korvínovi Morava, Sliezsko a Horná a Dolná Lužica.

    Vladislav sa dostal na český trón zásluhou kališníkov (utrakvistov), ktorých podporoval Jiří z Poděbrad. Napriek tomu podporoval katolícku cirkev, čo viedlo k nepokojom medzi katolíkmi a kališníkmi, ktorí boli vo väčšine. Napätie vyvrcholilo krvavým povstaním kališníkov v roku 1483 v Prahe. V roku 1485 uzavreli katolíci a kališníci s Vladislavovým súhlasom tzv. kutnohorský mier, ktorým sa uzákonila sloboda oboch vierovyznaní, ich rovnoprávnosť a tým náboženský pokoj.

    V roku 1487 uznala Vladislavovu vládu v Čechách aj pápežská kúria.

    Po smrti Mateja Korvína na jar v roku 1490 sa Vladislav uchádzal o uhorský trón. Záujem oň mali aj Korvínov nevlastný syn Ján Korvín; Vladislavov brat, poľský kráľovič Ján Albrecht; rímsko-nemecký cisár Fridrich III. so svojim synom, rakúskym veľkovojvodom a rímskym kráľom Maximiliánom a kráľovná vdova Beatrix Aragónska.

    Väčšina uhorskej šľachty napokon slávnostne zvolila 15. júla 1490 za svojho kráľa Vladislava, ale časť hornouhorskej šľachty zvolila jeho mladšieho brata Jána Albrechta. Vladislav bol 21. septembra korunovaný v Stoličnom Belehrade. Korunoval ho záhrebský biskup Osvald Tuz (ostrihomský arcibiskup Hypolit z Este mal iba 10 rokov).

    Vladislav musel 31. júla 1490 (ešte pred korunováciou) podpísať zoznam volebných podmienok, tzv. predvolebnú kapituláciu (capitulatio), ktoré oslabili jeho vládu v Uhorsku.

    Kráľ sa zaviazal, že bude rešpektovať „všetky staré slobody a zvyky“ a nebude pokračovať v uplatňovaní „škodlivých a ujarmujúcich novôt“, čím sa v prvom rade myslela mimoriadna daň (subsidium) vo výške 1 zlatého od usadlosti, no aj iné dane či poplatky, ktoré vyruboval kráľ Matej.1

    Tak sa zriekol svojich hlavných zdrojov príjmov. Rovnako sa zaviazal, že kráľovská koruna bude podliehať dozoru vyšehradských prelátov a veľmožov, a o všetkých dôležitých otázkach (aj pri udeľovaní rozsiahlejších majetkov, vymenovávaní krajinských hodnostárov a úradníkov) bude rozhodovať len po predchádzajúcej konzultácii alebo spolu s kráľovskou radou a uhorskými stavmi. Svoje sídlo preniesol Vladislav do Budína a Čechy navštívil od roku 1490 iba trikrát.

    So svojim mladším bratom viedol ešte ďalšie 2 roky po korunovácii boje o trón, pretože v roku 1490 sa Ján Albrecht so svojim vojskom dostal do blízkosti Pešte. Po spoločnom rokovaní sa Ján sa stiahol na východné Slovensko, kde obsadil Prešov a Sabinov. Vo februári 1491 uzavreli obaja bratia prímerie v Spišskej Starej Vsi, ale na jeseň 1491 znovu vojsko Jána vpadlo na severné Slovensko (Šariš, Zemplín). Ján Albrecht sa definitívne vzdal uhorského trónu po porážke v bitke pri Prešove na Štedrý večer 1491, keď ho zajal Štefan Zápoľský.

    Ešte pred Vladislavovou korunováciou (v auguste 1490) zase rímsko-nemecký kráľ Maximilián vyhnal uhorské posádky zo Štajerska a z Dolného Rakúska a po 12 dňovom obliehaní obsadil Viedeň. Z nedostatku financií však musel zastaviť ďalší postup a obsadený Stoličný Belehrad (od 17. októbra 1490) jeho vlastní vojaci bez boja vydali uhorskému vojsku. Nato Vladislav a Maximilián uzavreli 7. novembra 1491 Bratislavskú zmluvu (mier): Vladislav sa zriekol všetkých uhorských výbojov získaných v Rakúsku za Mateja Korvína a Maximilián zasa nárokov na uhorský trón. Maximiliánovi sa podarilo presadiť, že ak Vladislav zomrie bez potomkov, uhorská koruna pripadne Habsburgovcom. Bratislavská zmluva sa stala základom jagelovsko-habsburského spojenectva, ktoré bolo neskôr potvrdené v dynastických dohodách Vladislava II. s Maximiliánom, ktorý sa po otcovej smrti stal rímsko-nemeckým cisárom.2

    Ján Korvín sa uspokojil s titulom slavónskeho kniežaťa a chorvátsko-dalmátskeho bána (aj keď sľúbené bosnianske kráľovstvo nedostal).

    Vladislav sa snažil angažovať aj v otázke osmanskej hrozby. V roku 1491 sa Turci dostali až k Varadínu. Boje medzi Osmanmi a Vladislavom trvali do roku 1495, kedy uzavrel 3-ročné prímerie so sultánom Bajazidom II. (Bayezitom).

    Vladislav musel začiatkom roka 1493 rozpustiť čierne vojsko Mateja Korvína a opäť zaviesť zastaralý banderiálny systém. Nedostatok financií mu neumožňoval ani udržiavanie pohraničných pevností a ich posádok, ktoré pustli.

    Celé štvrťstoročie Vladislavovej vlády poznamenala jeho „volebná kapitulácia“. Jej prijatie a dodržiavanie podlomilo hospodársku základňu kráľovskej moci. Panovník bez peňazí nikdy nebol autoritou. Vladislavove príjmy v Uhorsku poklesli na pätinu príjmov kráľa Mateja. Základňu korunného majetku v Čechách tvorilo sotva 5 kráľovských hradov, pričom Vladislavovi začas nepatril ani Pražský hrad. Ani príjem zo stredoslovenských banských miest neplynul do kráľovskej pokladnice. V snahe riešiť trvalý nedostatok potrebných financií mu neostávalo nič iné, iba za hotovosť prenajímať či zálohovať takmer všetko, čo sa dalo – výnos z regálu (kráľovských dôchodkov), vyberanie daní a mýt či ciel. Ba do zálohu sa načas dostalo aj niekoľko slobodných kráľovských miest, okrem iných Trnava a Prešov.3

    Za Vladislavovej vlády v krajine vzrástla anarchia. Kráľ a šľachtici medzi sebou bojovali o moc, uhorské zemianstvo a nižšia šľachta protestovali proti skorumpovanej kráľovskej kancelárii a rade. Šľachtickú nadvládu v českých krajinách potvrdilo v roku 1500 Vladislavské zřízení zemské, ktoré v 1502 podpísal aj Vladislav.

    Tieto boje vyvrcholili v lete 1514 v oblasti Potisia. Pôvodne protiturecká krížová výprava, ktorú zorganizoval ostrihomský arcibiskup Štefan Bákocz, sa po jej odvolaní zvrhla do protifeudálneho sedliackeho povstania nazvaného podľa jeho vodcu Juraja Dóžu ako Dóžovo povstanie. Toto povstanie bolo krvavo potlačené zjednotenou uhorskou šľachtou pod vedením sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského.

    Po potlačení povstania spísal palatín Štefan Verbőci protipoddanské články, tzv. Tripartitum, ktoré sa stali hlavnou oporou nadvlády šľachty nad poddanými (tzv. druhé nevoľníctvo), aj keď ich kráľ nepotvrdil.

    Rok pred svojou smrťou v 1515 v Bratislave uzavrel so súhlasom Krakova dynastické svadobné zmluvy s Habsburgovcami, ktorými sa dohodli o vzájomnom nástupníctve. Nasledovala dvojitá svadba vo Viedni 22. júla 1515: Ľudovít Jagelovský (9) si vzal za ženu Máriu Habsburskú (10) a Annu Jagelovskú (12) priviedol k oltáru cisár Maximilián (56), pretože o ženíchovi sa ešte definitívne nerozhodlo (mal to byť jeden z cisárových vnukov alebo aj samotný cisár).

    Manželky Vladislava II.

    V roku 1476 sa Vladislav (20) oženil per procurationem s Barborou Brandenburskou (12), vdovou po brandenburskom kurfirstovi Albrechtovi III., ale toto manželstvo nebolo konzumované, pretože sa manželia nikdy nevideli. Vladislav neskôr požiadal pápežskú kúriu o anulovanie manželstva, ale tá mu nevyhovela, pápež Inocent VIII. mu dokonca prikázal konzumovať manželstvo, čo Vladislav odmietol. Toto manželstvo zrušil pápež Alexander VI. v roku 1500.

    V roku 1490 sa Vladislav (34) oženil s vdovou po Matejovi Korvínovi Beatrix Aragónskou (33), pretože to bolo súčasťou volebných podmienok. Vladislav s týmto manželstvom nesúhlasil, pretože Beatrix bola neplodná. Sobáš zostal v tajnosti, až kým o rok nato otec nevesty verejne neoznámil konzumáciu tohto manželstva. Vtedy sa prišlo na to, že Vladislav už jednu manželku má, z čoho vypukol škandál. Požiadal pápeža o anulovanie oboch manželstiev, čo sa stalo v roku 1500.

    Anna z Foix

    V roku 1502 sa Vladislav (46) oženil tretí a posledný krát. Jeho právoplatnou manželkou sa stala Anna z Foix (18). Toto manželstvo bolo šťastné, medzi manželmi panovala veľká láska. Anna mu porodila v roku 1504 dcéru Annu a v roku 1506 syna Ľudovíta, krátko po pôrode však zomrela (22).

    Mozgová mŕtvica v roku 1504 a nečakaná Annina smrť v roku 1506 Vladislava zmohla, prepadával depresiám a záchvatom plaču, k tomu sa pridala aj dna a neskôr sa nedokázal samostatne ani pohybovať.

    Vladislav zomrel v roku 1516, pochovaný bol po boku Anny z Foix v Stoličnom Belehrade. Svojmu synovi Ľudovítovi (10) zanechal rozvrátenú krajinu a obrovské dlhy.

    Poznámky:
  • SEGEŠ, V. a kol.: Kniha kráľov: Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava 2003. Str. 185.
  • SEGEŠ, V. a kol.: Kniha kráľov: Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava 2003. Str. 186.
  • SEGEŠ, V. a kol.: Kniha kráľov: Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava 2003. S. 186.
  • Literatúra:

  • SEGEŠ, V. a kol.: Kniha kráľov: Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava 2003. S. 183 – 188.
  • ČECHURA, Jaroslav – MIKULES, Jiří – STELLNER, František: Lexikon českých panovnických dynastií, Nakladatelství Akropolis, Praha 1996. S. 176 – 179.
  • AUGUSTA, Pavel: Kdo byl kdo v našich dějinách do roku 1918. Libri, Praha 1996.
  • Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990), VI. zväzok T – Ž. Matica slovenská, Martin 1984.
  • Encyklopedie osobností Evropy od starověku do současnosti, Nakladatelský dům OP, Praha 1993.
  • Wikipedia: slovenská, česká a anglická.
  • Copyright © Ramgad 2007-2009. Design from oswd

    Valid HTML 4.01 Transitional Valid CSS!