História

• Hlavná stránka
• Grétka
• J. R. R. Tolkien
• História
• O mne
• Diskusné fórum

Šamanizmus starých Mongolov

Autor: Dagmar "Ramgad" Caganová (2010)

Pôvodným tradičným náboženstvom Mongolov bol šamanizmus, nazývaný tengerizmus.¹ Tajná história Mongolov je jedinou písomnou pamiatkou, z ktorej sa dozvedáme o šamanizme Mongolov.² Napísaná bola po smrti Džingischána (1227) asi okolo roku 1252. Ďalšími zdrojmi dobových informácií sú správy európskych cestovateľov, ako boli Giovanni Plano Carpini (cca 1180 – 1252), Viliam z Rubroucku (cca 1220 – 1293) alebo Marco Polo (1254 – 1324).³

Problémom pri skúmaní šamanizmu starých Mongolov je fakt, že bol do veľkej miery ovplyvnený prvkami tibetského budhizmu (lamaizmu). Pôvodná povaha šamanizmu sa dá rekonštruovať na základe hymien a modlitieb, ktoré sa stáročia prenášali ústne a až od 19. storočia sa začali zapisovať. Avšak i z nich treba odstrániť lamaistické vložky.⁴ V tomto smere je veľkým prínosom dielo rakúskeho mongolistu Walthera Heissiga (1913 – 2005) zaoberajúce sa náboženstvami Mongolska.⁵

Náboženstvám a šamanizmu ako takému sa venoval aj rumunský religionista Mircea Eliade (1907 – 1986) vo svojich dielach Dejiny náboženských predstáv a ideí a Šamanismus a archaické techniky extáze.⁶ Najbližšie k zdroju však nepochybne mal mongolský historik Otgony Purev, ktorý ako príslušník kmeňa Darhad na severe Mongolska vyrastal v prostredí šamanizmu. Anglický preklad jeho práce vyšiel pod názvom Mongolian Shamanism⁷ v roku 2006 a ako súčasť zborníka rovnako nazvaného Mongolian Shamanism⁸, ktorý vydala Univerzita v Terste spolu s ďalšími štúdiami o mongolskom šamanizme.

Stručné dejiny Mongolov

Mongoli obývali rozsiahle stepné oblasti v centrálnych častiach Ázie na sever od Číny. V 10. storočí tento pojem zahŕňal množstvo kmeňov a kmeňových zväzov. Koncom 12. storočia zjednotil kmene Temudžin (cca 1162 – 1227), ktorý prijal titul Džingischána (v roku 1182). Začal s rozsiahlou expanziou územia, v ktorej pokračovali jeho vnukovia.⁹

Po Džingischánovej smrti sa Mongolská ríša rozdelila na štyri chanáty (mal štyroch synov), nad ktorými si veľký chán spočiatku zachoval svoj vplyv a vládol aj najväčšiemu územiu. Veľký chán Kublaj (cca 1215 – 1294), vnuk Džingischána, preniesol hlavné mesto z Karakorumu do Chánbaliku (dnes Peking). Územie, ktoré mu patrilo, zahrnovalo dnešné Mongolsko, severnú a západnú Čínu a priľahlé oblasti. Zároveň sa stal čínskym cisárom a zakladateľom dynastie Juan, ktorá tu vládla až do roku 1368.¹⁰

Čagatajov chanát pomenovaný po svojom prvom chánovi, Džingischánovom synovi Čagatajovi (cca 1185 – 1242) ležal približne na území Transoxanie (dnešného Kazachstanu, Uzbekistanu a Tadžikistanu), dnešného Kirgizska a Číny. Koncom 13. storočia sa stal nezávislým od moci veľkého chána, ale v 14. storočí sa rozpadol. Západná časť prešla pod nadvládu turko-mongolských begov a z východnej časti vznikol nový štátny útvar zvaný Mogolistan.¹¹

Ďalším z chanátov bol Ilchanát, zakladateľom ktorého bol ďalší Džingischánov vnuk Hulagu. Ilchanát sa rozprestieral na území bývalej Chorásanskej ríše dobytej Džingischánom. Centrum bolo v Perzii (dnešný Irán), ale patrili sem aj dnešný Irak, Afganistan, Turkmenistan, Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Turecko a časť Pakistanu. Aj Ilchanát sa nakoniec v 14. storočí rozpadol na niekoľko menších, vzájomne znepriatelených štátov.¹²

Pre európske dejiny je dôležitý štát Zlatá horda na území dnešného Ruska, Ukrajiny, Moldavska, Kazachstanu a Kaukazu. Jej prvým chánom bol Batu (cca 1205 – 1255), Džingischánov vnuk. V 60. rokoch 13. storočia sa stala nezávislým štátom a pretrvala až do polovice 15. storočia, kedy sa rozpadla na menšie chánstva.¹³

Posledným mongolským dobyvateľom, ktorý sa rozhodol obnoviť mongolskú ríšu, bol Timur Tamerlán (1361 – 1405). Pochádzal z okolia Samarkandu v západnej časti Čagatajovho chanátu. Bol turkického pôvodu a vyrastal v islamskom prostredí, ale mal aj mongolské korene. Považoval sa za potomka Džingischána a dobyl rozsiahle územia v strednej Ázii a na Blízkom východe. Po Tamerlánovej smrti sa jeho ríša dlho neudržala a rozpadla sa.¹⁴

Po vyhnaní z Číny v roku 1368 utiekol posledný cisár z dynastie Juan naspäť na územie Mongolska. Väčšinu 14. a 15. storočia prebiehali boje medzi samotnými Mongolmi, ktorí boli navyše ohrozovaní aj útokmi čínskej dynastie Ming. Za Altanchána (1507 – 1582) sa oficiálnym náboženstvom stal tibetský budhizmus (lamaizmus).¹⁵

V 17. storočí sa Mongoli dostali pod nadvládu čínskej dynastie Čching (1644 – 1911), ktorú založili Mandžuovia (obývajúci severnú Čínu). Po páde tejto dynastie vyhlásilo Mongolsko v roku 1911 nezávislosť a v roku 1924 tu bola pod vplyvom sovietskych boľševikov založená Mongolská ľudová republika, ktorá patrila do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu. V roku 1990 v republike prebehla demokratická revolúcia a uskutočnili sa prvé slobodné voľby, následkom čoho bola v roku 1992 vyhlásená Mongolská republika, ktorá pretrváva až do súčasnosti.¹⁶

Územie dnešného Mongolska sa rozprestiera na území historického Vonkajšieho Mongolska, zatiaľ čo Vnútorné Mongolsko je autonómnou oblasťou Čínskej ľudovej republiky. Toto rozdelenie pochádza z čias nadvlády dynastie Čching.¹⁷

História šamanizmu u Mongolov

Šamanizmus Mongolov prešiel štyrmi vývojovými fázami:¹⁸

Počiatky mongolského šamanizmu sa kladú do obdobia od matriarchátu alebo staršej až mladšej doby kamennej (na území Ázie), teda do obdobia pred 7 000 až 5 000 rokmi. Šamani sa delili na čiernych a bielych. Čierni šamani sa v období mieru starali o udržiavanie priateľských vzťahov s inými kmeňmi a cez vojnu zase motivujúco pôsobili na bojovníkov a ľud. Bieli šamani boli zameraní viac na ľudí, učili ich porozumieť prírode, liečili atď.¹⁹

Vrchol dosiahol šamanizmus za vlády dynastie Hunnu (Xiongnu), od 209 pred Kr. po 2. storočie po Kr. Stal sa oficiálnym náboženstvom, ktoré uctievali ako panovník a vyššie vrstvy, tak i nižšie vrstvy. Upevnila sa ideológia a rituálne zvyky.²⁰

Od 2. storočia pred Kr. sa dostal šamanizmus pod vplyv budhizmu, ktorý sem začal prenikať z juhu. Šamanizmus si však zachoval prevahu ešte aj v 13. a 14. storočí po Kr., i keď počas 12. a 13. storočia bol do značnej miery ovplyvnený lamaizmom (tibetským budhizmom).²¹ Takisto sem prenikali aj iné náboženstvá, založilo sa až dvanásť nestoriánskych chrámov, dve mešity a jeden kresťanský chrám. Tieto náboženstvá boli rešpektované, ale ani jedno sa nestalo oficiálnym.²²

Kublajchánovo upevnenie mongolského štátu a premiestnenie sídla do Číny viedlo k významnému oslabeniu a v konečnom dôsledku k pádu šamanizmu. Najvyšší mongolskí funkcionári začali uctievať lamaizmus. V nasledujúcich storočiach šamanizmus stratil svoju vedúcu úlohu a stal sa len miestnym náboženstvom.²³

V 16. storočí sa oficiálnym náboženstvom mongolského štátu stal lamaizmus a šamanské rituály boli zakázané (hlavne ľudské a zvieracie obety, ale i vlastnenie ongghotov), napriek tomu šamanizmus stále prevládal. Za mandžuskej nadvlády v 17. storočí boli za uctievanie šamanizmu stanovené veľké pokuty a šamani boli vyvražďovaní. Miernejšie potlačovanie šamanizmu prebiehalo vo Vonkajšom Mongolsku, kde lamaizmus prebral niektoré šamanské rituály a z príbuzenstva šamanov systematicky vychovával budúcich lamov.²⁴

Avšak i šamani viedli boj proti lamaizmu. Ich metódy boli mnohokrát veľmi prozaické. Lamaizmus preklínali, samotných lamov ohovárali, nadávali im do „holohlavých“, dostávali ich do situácií, kedy museli spáchať nejaký ťažký hriech (napr. zabiť zviera alebo mať sexuálny styk so ženou), nahovárali ich na slobodný život (čomu nejeden lama podľahol), alebo schovávali ich náboženské predmety spolu s inými „nižšími“ predmetmi (ako sú topánky, ponožky, nohavice a pod.).²⁵

Lamaizmus nakoniec v 18. storočí prevzal mnoho zo šamanizmu. Tí šamani, ktorí začali vykonávať rituály na pozadí lamaizmu, sa nazývali žltí šamani a z pôvodných bielych a čiernych šamanov sa stali čierni šamani (medzi sebou sa delili podobne ako predtým na bielych a čiernych). Prevzatím prvkov šamanizmu sa lamaizmus zmenil a vytvorilo sa nové, tzv. „mongolské budhistické náboženstvo“.²⁶

V prvej polovici 20. storočia boli všetky náboženstvá potlačené komunistickým režimom, ale od roku 1991 po zavedení demokracie sú v Mongolsku znovu povolené.²⁷

Zlatá Horda, Čagatajov chanát a Ilchanát

Berkechán (1256 – 1566) ako prvý prehlásil islam za štátne náboženstvo Zlatej hordy. Islamizácia prebiehala za nesúhlasu domácej aristokracie, ktorá bola vždy spätá so šamanizmom. Po jeho smrti sa islamizácia krajiny zastavila a až do roku 1312 vyznávali jeho následníci pôvodný šamanizmus. V islamizácii, tentokrát úspešne, pokračoval chán Uzbek (1312 – 1342). Popri islame však mohli slobodne existovať i ďalšie náboženstvá.²⁸

V Čagatajovom chanáte sa v polovici 14. storočia stal islam tiež oficiálnym náboženstvom.²⁹

V Ilchanáte Hulagovi následníci postupne prešli od šamanizmu k budhizmu a nakoniec konvertovali na islam. Pokusy o christianizáciu Mongolov neboli úspešné, i keď mali na nich veľký vplyv kresťanskí nestoriáni.³⁰

Šamanizmus, koncepcia sveta a rituály

Termínom „šamanizmus“ označujeme starobylý náboženský jav (podľa všetkého doložený už od paleolitu), ktorý je rozšírený po celom svete. Šamanizmus v pravom slova zmysle však prevláda najmä v strednej a severnej Ázii a v arktických oblastiach. A v Ázii bol šamanizmus aj vystavený najväčšiemu množstvu vplyvov (iránsko-mezopotámskym, budhistickým, lamaistickým), no zato nestratil svoju vlastnú štruktúru.³¹

Mircea Eliade ďalej definoval šamanizmus ako „techniku extázy“ a tento náboženský jav ako taký je typický hlavne pre sibírsku a stredoázijskú oblasť.³² Šamanizmus teda nie je samotným náboženstvom, ale jeho prvky sa vyskytujú v mnohých náboženstvách. K náboženstvu Mongolov teda okrem šamanizmu patrí viera v nebeského boha zvaného Tengri a určitý typ kozmogónie.³³

Tengri je považovaný za všemocného stvoriteľa. Jeho meno znamená v preklade „boh“ a „nebo“. Tengri je doložený u všetkých altajských³⁴ národov a šamani ho uctievajú v podobe neba (svetla) ako otca života. Okrem najvyššieho boha majú Mongoli aj množstvo ďalších bohov (tengerov). Z hľadiska kozmológie je svet rozdelený na tri časti – nebo, zem a podsvetie.³⁵

Mongolský šaman

Šaman v spoločnosti pôsobil ako teológ a démonológ, odborník na extázu a medicinman (liečiteľ), pomocník pri love, ochranca obce a stád a sprievodca duší na druhý svet.³⁶ Šaman, v Mongolsku nazývaný boo (v minulosti boge), sprostredkoval spojenie medzi svetom pozemským a svetom nadpozemským, komunikoval s duchmi a mal zabezpečiť, aby im títo duchovia pomáhali, prípadne neškodili, mohol predpovedať i budúcnosť. Pohlavie nehralo žiadnu úlohu a šamanom mohli byť rovnako muži, ako i ženy.³⁷

Šamanské schopnosti sa dedili (v otcovskej i materskej línii), ale mohli sa tiež nadobudnúť, a to buď spontánne alebo na základe osobného rozhodnutia. U potenciálneho šamana nastala istá zmena správania, ktorá ho predurčovala. Nezriedka mohlo ísť aj o záchvaty sprevádzané stratou vedomia, avšak šamanizmus sa nedá vysvetliť duševnou poruchou, pretože neuropatia sa nevyskytovala u všetkých šamanov a tí šamani, ktorí ňou trpeli, sa stali šamanmi preto, že vyzdraveli. Aby však takýto človek mohol byť uznaný za šamana, musel podstúpiť dvojitú iniciáciu. V prvej časti získal extatické skúsenosti (sny, vízie, tranzy...) a v druhej časti tradičné znalosti (šamanské techniky, mená a funkcie duchov, mytológia a genealógia kmeňa, tajný jazyk...).³⁸

Pri výbere šamana zrejme mal dôležitú úlohu aj jeho vek. Väčšina šamanov sa nimi stala v pubertálnom veku medzi dvanástym a dvadsiatym rokom života.³⁹

Samotná existencia šamanov vychádzala z kultu uctievania predkov. Ľudia sa obracali na duchov svojich predkov prostredníctvom šamana, ktorý tým nadobudol v spoločnosti významnú funkciu. Na ňom záležalo, či bude jeho kmeň prosperovať alebo nie. Na šamana sa spoliehalo celé spoločenstvo, pretože jedine on mal moc bojovať proti démonom, zlým duchom a chorobám.⁴⁰ Týmto zohrával prvoradú úlohu pri ochrane psychickej integrity spoločenstva.⁴¹

Oblečenie šamana a šamanky sa nijako nelíšilo. Pozostávalo z tradičného obradného kaftanu, z ktorého viseli dlhé strapce. Na odev mali pripevnené množstvo zrkadielok (toli) a kovových platničiek. V zrkadielkach bývali pomocní duchovia a slúžili na ochranu pred zlými duchmi. Cez tento odev mal šaman prehodenú zásteru z dlhých pásov visiacich z opasku širokého 20 cm. Hlavu mu väčšinou pokrýval klobúk alebo kapucňa s pierkami, stužkami alebo kovovými parohami. K šamanovi neodmysliteľne patrila fúkacia harmonika (huur), palica (tayag) a veľký, zväčša okrúhly bubon (henggereg), v ktorom takisto sídlili pomocní duchovia. Veľká dôležitosť bola prikladaná paličkám na bubnovanie (orbo), ktoré sa nazývali aj šamanovým žezlom. Na jednom konci mali ornament v tvare konskej hlavy a na druhom konci vyrezávané kopyto. Nezriedka však bola palička obtiahnutá haďou kožou a na jednom konci mala pripevnené farebné kúsky látky, ktoré pri bubnovaní imitovali kmitajúci hadí jazyk. Bubnovanie pomáhalo šamanovi dostať sa do tranzu (spolu s rituálnymi pohybmi a intoxikačnými prostriedkami).⁴²

Ďalším dôležitým artefaktom šamana bol tzv. ongghon (pl. ongghot), bábka vyrobená väčšinou z plsti, ktorá predstavovala obraznú podobu ochranného ducha. Mohli to byť duchovia dávno mŕtvych šamanov a šamaniek, ale aj iných ľudí, teda ich predkov. Čím viac ongghotov šaman mal, tým väčšími silami disponoval.⁴³

Náboženské rituály v šamanizme Mongolov

Mongolskí šamani využívali rôzne praktiky, medzi ktoré patrili:⁴⁴

Záver

Šamanizmus Mongolov má hlboké korene siahajúce až do doby kamennej. Vychádzal z kultu predkov, tisícročiami sa vyvíjal a prijímal nové prvky z rôznych okolitých náboženstiev. Stále si však zachoval podstatu náboženstva nomádov, úzko spätú s prírodou a pastierstvom. V 16. storočí bol takmer premožený budhizmom (lamaizmom) a pod jeho vplyvom sa šamani rozdelili na žltých a čiernych. Žltí šamani prijali mnohé z viery lamaizmu, zatiaľ čo čierni šamani si zachovali svoje pôvodné ideologické prvky.

V Mongolsku šamanizmus prežil až do súčasnosti, napriek tomu, že šamanské rituály boli v minulosti zakázané. Prežil aj éru komunizmu, na rozdiel od budhizmu, ktorý stratil všetok svoj vplyv. Dnešná forma šamanizmu je zlúčením pôvodného šamanského náboženstva s prvkami lamaizmu, ktoré doň začali systematicky prenikať v 18. storočí. So zavedením demokracie koncom 20. storočia sa však i medzi mongolskými šamanmi začali vyskytovať ľudia, ktorí s pôvodným šamanizmom (či už ovplyvneným lamaizmom alebo tradičným) nemajú nič spoločné.⁴⁶

Literatúra:

Pridaj komentár (po prihlásení)